Radi ošetríme Vášho miláčika u Vás doma! Bratislava a blízke okolie


OŠETRUJEME A ŠPECIALIZUJEME SA HLAVNE NA PSY ,MAČKY A NIEKTORÉ EXOTICKÉ DRUHY ZVIERAT

 

Napísali o nás. Zdroj webový portál Ženy v meste. Autorka článku Lucia Tomečková, 26.6. 2016

 

Jedna robí eutanáziu, druhá kremáciu. Ženy dôstojne odprevádzajú zvieratá na druhý svet

 
Utrácala zvieratá najbohatším ľuďom na Slovensku, ktorí boli naozaj mimoriadne tvrdé osobnosti. Aj bratislavským mafiánom, ktorých sa bálo celé mesto, a ktorí jej ani nepodali ruku, keď prišla. Keď odchádzala, ležali a plakali pri zlatej truhle ich milovaného psa vo vykopanom hrobe.
 
 

Keď zazvonila, psík bol už v kruhu rodiny v predsmrtnej agónii. Len bezvládne ležal v náruči majiteľky. Keď k nemu veterinárka pristúpila,  krátko radostne zavrtel chvostíkom. Majitelia sa rozplakali, pretože sa báli, či sa rozhodli správne.

„Často dostanú majitelia strach, či je naozaj ten správny čas. Aj ja som s tým mala zo začiatku obrovský problém. Už na klinike som oplakala každého psa.  Na utrpenie zvierat si neviem zvyknúť. Keď vidím zviera ako pre chorobu trpí,  je našou povinnosťou mu pomôcť,“  hovorí veterinárna lekárka Jana Morvayová. Ambulancia jej pred časom skrachovala a tak sa rozhodla, že bude svojich pacientov navštevovať doma. Najčastejšie  ju volávajú k humánnej eutanázii domácich miláčikov.

„Zvieratá nemajú strach zo smrti, lebo nemajú druhú signálnu sústavu. Oni vedia, že prišla pomoc a že už bude dobre. Viem, že im pomôžem, tak ich iba upokojím. Často to zviera ešte vstane, príde ku mne, dá si na mňa hlavu a prosím ma pohľadom, že áno, už toho mám skutočne dosť,“ povie so slzami v očiach výjazdová veterinárka a mama dvoch detí, ktorá sa nikdy zvieratám pred uspaním neprihovára s ľútosťou.

 

Veterinárna lekárka Jana Morvayová.

 

Zmení to aj najsilnejších

Hovorí sa, že pes povie, keď bude chcieť odísť. Nie však vždy. „To je ťažké. Pokiaľ zvieraťu funguje hlava, žerie a pije, tak treba bojovať. V prípade, že tam zasahuje ľudský egoizmus, udržať to zviera za každú cenu,  protestujem. Nie som ani zástancom facebookových záchranných akcií pri popálených zvieratách a podobne, aj keď sa proti mne zdvihne vlnka kritiky. Pre to zviera je to katastrofa. My si to nevieme predstaviť, ako mimoriadne trpí. Ak ho chceme v takej situácii zachraňovať, je to čistý ľudský egoizmus,“ myslí si veterinárka.

Lekársky kufrík si Jana Morvayová rozložila vedľa psíka. Prihovárala sa mu, akoby ho išla vakcinovať. Psík sa upokojil.  Veterinárka sa potešila, že má ešte funkčné žily, pretože eutanáziu cez nich považuje za najhumánnejší odchod zo sveta. „Vždy mi padne kameň zo srdca, keď nájdem žilu. Dve injekcie zvieratko vôbec nebolia. Je to najkrajší spôsob odchodu zo sveta. To zvieratko to naozaj nebolí. Dostane tak vysokú dávku sedatív, že by sme za živa mohli operovať,“ vysvetľuje Morvayová. Majiteľom navrhne, že by mali psíka preložiť z drahého koberca na dlážku, pretože keď sa uvoľní, pôjde z neho tekutina. Majitelia jej dobrú radu odmietnu. Smútok v obývačke je citeľný, prerušujú ho iba ubezpečenia veterinárky, že sa majitelia rozhodli správne.

„Utrácala som zvieratá najbohatším ľuďom na Slovensku, ktorí boli naozaj mimoriadne tvrdé osobnosti. Aj bratislavským mafiánom, ktorých sa bálo celé mesto, a ktorí mi ani nepodali ruku, keď som prišla. Keď som odchádzala, ležali a plakali pri zlatej truhle ich milovaného psa vo vykopanom hrobe. Zažila som politikov, ktorí plakali, keď som im vystavila účet. Poznám človeka, ktorý rozosmeje celé mesto. Keď som mu uspávala koňa, bol to najnešťastnejší človek na svete. Veľmi plakal, keď si odstrihol z hrivy mŕtveho koníka,“ hovorí a zamyslí sa. „Najviac sa bojím o ľudí, ktorí neplačú. Ten ich vnútorný boj musí byť strašný, mám o nich strach, aby si niečo nespravili,“ hovorí lekárka, ktorá pri odchode každému ponúkne, že mu zoženie šteniatko z útulkov, pre ktoré pracuje.

 

 

Kone i škrečka

Zvieratám pomáha na druhý svet šesť rokov. Každý týždeň uspí aspoň jedno, za rok ich je vyše päťdesiat, z toho viac ako 10 koní a poníkov. Keď ju raz volali do Trnavy, aby utratila škrečka, myslela si, že si z nej niekto strieľa. Keď však prišla do rodiny zistila, že ľudia vedia byť veľmi fixovaní  nielen na psov a mačky.  Utrácala aj hada, leguána, či zajacov.

Po jej prvej injekcii zvieratko zaspí, druhá zastaví srdiečko. Psíka počas eutanázie, pri ktorej sme boli, stále v náručí držala 23-ročná dcéra. V tejto rodine prežil takmer 14 šťastných rokov.  

„Majitelia vždy môžu nezvratnú eutanáziu stopnúť,“ hovorí lekárka, ktorá ju nikdy ani nezačala, ak si nebola istá, že je posledným riešením. Aj preto jej množstvo psov ostávala zo začiatku doma. „Kedysi som mala najstarší senior klub  z okolia,“ spomína na začiatky veterinárka, ktorá takto dochovala psov ešte aj ďalšie štyri roky. S majiteľmi si poplače často aj ona, lebo je to pre ňu očista. To, čo robí pre zvieratá, zmenilo aj jej názor na eutanáziu ľudí.

„S priateľom sme motorkári. Ak by bola eutanázia zákonná, a jeden z nás by veľmi trpel, verím, že by mi pomohol a ja jemu. Táto práca mi dala obrovskú úctu k životu a keď odchádzam od vážnych prípadov, rozmýšľam, či vôbec máme právo niekomu zobrať život a či sa nehrám na Boha. Vždy,“ prizná sa výjazdová veterinárka, ktorú ničia iné veci, než to, že utráca zvieratá.

 

 

Ostať až do konca

„Psychicky ma ničí, že niekto je schopný mi do kufra naložiť zviera ako kus handry v jeho posledných hodinách. Úplne bezcitne. Jeho najintímnejšiu chvíľu potom zdieľam niekde na parkovisku, kde ho utrácam. Cítim sa ako vrahyňa. Každého takého psíka oplačem sama, že musel mať hrozný život, keď jeho majiteľ je taký sebec, že ho v poslednej chvíli nedokázal ani pohladkať a byť pri ňom,“ smutne povie veterinárka. Mnohé zvieratá idú po smrtiacej injekcii do spaľovne alebo si ich majitelia zakopú doma na záhrade. Každé piate zvieratko ide od veterinárky do spaľovne.

(pokračovanie článku nájdete na stránke Ženy v meste)

 
 
 

Ešte zopár slov k takejto vážnej a a smutnej téme ak môžem....

 
Slovo eutanázia pochádza z gréčtiny a znamená „dobrá alebo ľahká smrť (eu = dobrý, thanatos = smrť). Ľudovo povedané utratenie.

  Ťažko aj hľadať slová ako niečo napísať k tejto téme, no rozhodla som sa to urobiť, pretože pri vykonávaní mojej praxe sa ťažko o tom rozpráva.V dnešnej dobe je práve Vaše zvieratko možno Váš najlepší kamarát, Váše antidepresívum, Váša rodina a keď príde čas mu pomôcť často mi voláte.

   Moja prax výjazdového lekára zahŕňa práve veľa výjazdov k agresívnym psom, k psom, ktorí dohrýzli ľudí, k psom bez majiteľov... O eutanázií skutočne rozmýšlam ako o poslednej variante. Verím na karmu a zobrať niekomu život len tak je nezvrátiteľný proces, ktorý si môžem vyčítať aj celý život. Počas mojej praxi v útulku som neutratila ani jedného psa, s utratením divokých ochrnutých mačiek po autonehodách som tiež mala často problém. Bolo mi ľúto, že odchádzali samé, že som bola jediný človek, ktorý s ním zďieľaľ túto vážnu chvíľu.  

 

 

 Viem preto aké to musí byť pre každého citlivé rozhodnutie, veľakrát odchádzam s veľmi ťažkým srdcom, zanechávajúc za sebou ubolené srdcia ostatných členov rodiny. Znie to možno neuveriteľne, ale snažím sa  neľutovať zviera, ktoré utrácam.... Som lekárka a pomoc zvieratám zahŕňa aj tento krok. Ak pociťujem ľútosť, tak je to u mladých zvierat, chorých či zranených, kde utratenie znamená vyslobodenie z neriešiteľného stavu.

   Často preto môžem pôsobiť ako chladný vykonávateľ poslednej služby. Nie je to tak. Je to o maximálnej snahe, aby eutanázia prebehla tak ako má. Humánne bez stresu a bolesti. Doma, v kľude, v atmosfére pokoja a veľkej úcte voči životu.

   Každé zviera ktorému som pomohla "za Dúhový most" si veľmi dobre pamätám, každému v duchu vzdávam hold a ďakujem mu, že mi bolo cťou odprevadiť ho a zároveň ho ubezpečujem, že ho posielam na miesto kde niet bolesti, na miesto kde sa všetko utrpenie končí. Ubezpečujem ho, nech sa nebojí. 

   Tých myšlienok a pocitov je ako vidíte veľmi veľa, ešte by som vedela písať a písať, no myslím, že to najdôležitejšie som už vyjadrila. Je to o tom, že aj my veterinári máme srdcia, nesmierne s Vami súcitíme, no nemôžeme to dávať najavo. Naším poslaním je pomáhať, aj keď je to niekedy skutočne veľmi ťažké. Snažíme sa napriek tomu zostávať v takýchto situáciach silní a rozhodní a dodať Vám istotu, že ste sa rozhodli správne... Ďakujem za prečítanie....J.

 

------------------------------------------------------------------------------------

 

Premýšlali ste niekedy ako nás zrkadlia zvieratá?
Čo o vás povie, že ste psíčkar, či žena starajúca sa o mačky...?

Jedného dňa sme mali úplne bežný deň keď do ambulancie doniesli poraneného krkavca.
Krkavec bol na moje prekvapenie zakrúžkovaný a na krúžku bolo telefónne číslo (?)...
Neveriaco som vytočila číslo a čakala čo bude ďalej....

A tak som spoznala pána Krkavca...Z počiatku nedôverčivý, akonáhle ale zistil,že sa jedná o jeho zatúlaného vtáka, sadol do auta a skutočne doslovne "doletel" do útulku.
Môžete ma zabiť, netuším ako sa majiteľ volal a volá, ale ja som ho začala volať pán Krkavec a jemu to vôbec nevadilo. Aj tá podoba s vtákom bola neuveriteľná.
Velikánsky nos, čierne oblečenie, hrubý strieborný prsteň, bystrý, pokojný s mimoriadne inteligentným pohľadom...

Neubránila som sa smiechu. Hneď som sa do pána Krkavca zamilovala. Ten geniálny nápad zakrúžkovať vtáka a dať tam svoj mobil.

Neskôr vždy keď sme našli buď vranu, alebo krkavca som vedela presne aký kontakt vytočiť a tak som posielala
zvieratá k nemu a vedela vďaka návštevám, že zvieratá sú v dobrých rukách.

Od kedy nerobím v útulku netuším ako sa pán Krkavec má. Aj jeho číslo som stratila a na ďalšieho vtáka od neho nenatrafila.

Ostal len v mojej pamäti a vždy keď si naňho spomeniem, musím sa pousmiať....

Foto ilustračné: Tomáš Blaško, Slovak Wildlife Photography
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------

Kôň menom Suzuki

Bol Silvester a ja som ako každý rok robila. Poznáte to, kopec zatúlaných vydesených zvierat, vždy končím ráno vyčerpaná.
Tento rok to bolo inak.

Keď som ho prišla utratiť len bezvládne ležal. Aj laikovi bolo jasné, že kôň má zlomenú nohu.
Jednalo sa o môjho dlhoročného kamaráta belgického koňa menom Suzuki.
K menu došiel jednoducho. Lacovi sa pokazilo auto a tak si na miesto neho kúpil koňa.
Tiež mal pohon na všetky štyri a obrovskú chuť pracovať, takže zviera nahradilo stroj.
S čím ale nikto nerátal bolo, že Suzuki nebude len po lese chodiť a dohliadať na ťažbu dreva, ale že Suzuki bude mať aj obrovské srdce, zmysel pre humor a že sa stane najlepším kamarátom svojho pána.
Vždy keď sa Laco opil v dedine Suzuki zhodil drevený plôtik a poď ho pred krčmu robiť bordel.
No hanba preveliká....Chlapi sa na tom dobre bavili, že namiesto ženy má Laco koňa a furt sa vypytovali kedy
už skončí v guláši kam patrí. A tak, po určitom čase už Laco tak rád do krčmy nechodil, komu by sa chcelo stále plot opravovať
a chlapom čosi vysvetlovať. Popravde sa aj bál, že Suzukiho zrazí auto, veď na druhej zákrute jazdia jak blázni.
Radšej ostal s pivkom a Suzukim v chlieve debatiť.

Nebudete veriť, ale kôň bol nesmierne rád spoločníkovi a dokonca sa aj smial vtipom svojho pána.
Vzniklo tu puto človeka a zvieraťa aké vzniká len raz za život.
Pán prestal postupne holdovať alkoholu a k Suzukimu pribudla kobylka Lada. Život sa vrátil do tých správnych koľají.
A potom ten úraz...

Vedela som čo musí prísť a vedela som, že to musím urobiť rýchlo. Z koňa tiekol pot, oči prezrádzali,že už je niekde inde.
Vonku sa veselo oslavovalo a nám tiekly krokodílie slzy obrovského smútku. Lacová tichá vnútorná bolesť rezala do mňa jak do živého.

So smrťou sa každý vysporiadame po svojom. O Laca som sa popravde bála. Vedela som, že môže znova začať piť, bála som sa oňho, nech neurobí nejakú blbosť. Ponúkla som sa, že si s ním dám čaj a odídem až potom keď budem vedieť, že je všetko ok.Lacko odmietol.....Nešiel do krčmy, šiel po tichu a v pokoji domov...

Dodnes neviem čo bolo potom, Laco o tom nikdy nehovorí a ja sa bojím opýtať.
Povedal mi len, že raz keď to dokáže mi povie viac....

....a PS: Ak narazíte pri hubárčení na kríž so symbolom auta, prosím, neničte ho....

Pod ním môže ležať niekoho najlepší kamarát......

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V noci ma prebudil vibrujúci telefón. Po nociach už nepracujem, ale tu sa jednalo asi o niečo vážne, keďže mi telefón vibroval v kuse.. Skutočne neochotne som dvihla a potichúčku som zašepkala ako a či vôbec môžem pomôcť.
Volal jeden významný bankár, meno som dobre poznala z medií. Jeho pes sa správal neobvykle, škriabal sa o mreže voliéry,
z papule mu šla krvavá pena a bol agresívny, nedal sa ani majiteľovi skontrolovať. Hlavu mal doráňanú , krvácal aj na labách.
Že by epilepsia ? preblesklo mi hlavou.
Problém bol, že majiteľ to chcel riešiť ihneď a pes sa nachádzal cca 150km od Bratislavy.
A vtedy zaznelo to magické "pôjdete mojou súkromnou helikoptérou, zraz za 20 minút".
Kto ma pozná vie, že som priam posadnutá lietadlami a tak ma aj výlet helikoptérou hneď nadchol, vyskočila som z postele a letela do skrine pre vyjazdový kufrík...
Skrátim to. Psa som uspala a vytiahla mu z papule zaseknutý kus palice hore v podnebí. Ošetrila som ho a
nasadila lieky, nech sa to pekne zahojí.

Nasadla som naspäť do "mojej" helikoptéry a prvýkrát v živote som sa cítila ako nejaká celebrita :-) Asi ako tento smiešny človek na fotke...Hrdá záchrankyňa zvierat s vlastným záchranným tímom...V skutočnosti som však len žena s dvoma deťmi,ktorá bojuje o každé euro na chod domácnosti....Človek sa až musí smiať vlastnej malichernosti a pýche...:-))))

Do rána som samozrejme nevedela zaspať, bola som preplnená emóciami, adrenalínom a úžasným zážitkom niečo také prežiť.

Ako dôkaz, že to nebol len sen ostal zväzok bankoviek v taške, ktoré som dostala...
 
 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ako ma jeden starý po maďarsky hovoriaci pes prevychoval

Asi tak. Známa mojej známej ma poprosila, či by som im nezačipovala psa. Bolo to v ošiali povinného čipovania, psík bol na reťazi a mal asi 20rokov. Bývali za Bratislavou a
hovorili hlavne maďarsky, takže taká nutná návšteva, kde ani moc nepokecáte a úkon som brala ako skôr zbytočný, než prospešný.
Ľudom som vysvetlovala, že psík je staručký a ten boom nemusia brať až tak vážne, pes vyzeral, že každú chvílu
dodýcha. Trpel tiež tak ako majitelia morbídnou obezitou, tak som majitelov ani nezaťažovala nejakým "športom", že
"podržte mi psíka" a len tak som utrúsila, že takto tučný pes ani nemôže človeka pohrýzť, pretože podobne ako vykŕmené
prasa, ani tento pes neotočí hlavu v krčnej oblasti.
Myslela som, že pes ani nerozumie slovensky, tak som si z neho veselo uťahovala, však zábava musí byť...

No ako som sa k psovi zohla, pes znenazdajky bez jediného náznaku vyštartoval po mne, rýchlosťou blesku tak, že som nestihla ani vykríknuť, zakusol sa mi priamo do Achilovky a trhal s takou vervou, až som pri cúvaní capla na zadok, hlavou som vrazila o bránku a zachytila sa novou bundou tak, že som ju roztrhla na cáry. Vtedy ma pes pustil, ale len na stotinu sekundy, aby sa mi zahryzol do zadku kde pokračoval vo svojej úlohe a to- naučiť ma slušnému chovaniu.

Celý incident mohol trvať tak 5minút, ale dokmásaná a dotrhaná som bola tak, že môj muž keď ma videl chcel volať políciu. Myslel si, že ma niekto prepadol :-)

Nie...Bol to len jeden malý strážny a veľmi citlivý psík, ktorý mi pripomenul poučenie "akú požičaj, takú vráť" a ja už som nikdy od toho incidentu neurazila a nepodcenila žiadneho tučnejšieho psieho seniora

----------------------------------------------------------------------

 

Ahojte ľudkovia.

Obraciam sa na vás všetkých o prosbu. Jedná sa o taký" malý" slovenský nešvar a to strieľanie po mačkách.
Za posledné 2 mesiace už máme nahlásené 3 mačky, všetky z bratislavskej Koliby z okolia Čremchová a Sovia ulica, z ktorých bol vyoperovaný projektil. Tých prípadov môže byť 10násobne viac....
Prípady sú konkrétne nahlásené na policií Bratislava-Nové Mesto, Jahodová ulica,pod c.ORP-P-118/BAIII-OPP4-2017. Telefon k nim je 02/54793305.
V prípade,že by ste vedeli o koho sa (možno) jedná a chcete si uchovať anonymitu, kľudne zavolajte (napíšte mail) mne (0908-224683, vyjazdovyveterinar@gmail.com).
V tomto prípade sme žial odkázaní len na vašu pomoc, možno kamerový záznam ,skrátka hocijaký tip obyvateľstva, aby sme páchatela vypátrali.
Skúsme sa zamerať na zdieľanie, či možno vyššiu ostražitosť v tomto okolí, nebuďme lahostajní k zlu.
Ďakujeme J.

 

------------------------------------------------------------

Niečo o mne:

Že budem veterinárkou mi bolo jasné už od útleho detstva. Ako 3ročný fracek som už "pomáhala" môjmu otcovi v Motešickom žrebčíne,tj. držala som krvavé striekačky a vdychovala zmes jódu, krvi, čpavku a to sa mi vrylo do pamäti tak intenzívne a až posvätne, že ešte teraz mám zimomriavky keď sa vraciam k týmto spomienkam. Po ukončení gymnázia som sa bez menšieho problému dostala va VŠ v Brne kde to už také bezproblémové nebolo a nehanbím sa napísať, že štúdium ma nebavilo, frustrovalo a tak som nebola žiadny ukážkový študent.
Z môjho pohľadu to bolo len bohapusté zabíjanie vzácneho času, ktorý som už mohla prežívať v praxi. Ale mama a jej spoločenstvo sa za mňa toľko modlili, až som to doštudovala a vrhla sa zachranovať.
Moje meno ale bolo úplne neznáme, konkurovať sa rozbehnutým klinikám nedalo, po otcovi mi ostal kufrík s dvoma fonendoskopami a piatimi peánmi (ktoré s úctou využívam dodnes)- a na kliniku som sa nechcela vrátiť.
Chcela som žiť svoj pochabý, vetroplachovský život vonku v teréne...
A tak krôčik po krôčiku som si začala budovať meno, rozbehla celkom slušnú kariéru a môžem dnes povedať, že zábavnú a uspokojujúcu.
V posledných rokoch som popri práci porodila dve detičky, zlomila si nohu a potýkala som sa s inými problémami, vždy
mi ale pomohla práca....úsmev a slzy mojich drahých klientov, povzbudivé slová mojich klientov, dobré výsledky mojich chlpatých kamošov.

A prečo to vlastne píšem?
Asi len ako také moje malé predstavenie sa....volám sa Jana, som človek z mäsa a kostí, som tiež nedokonalá...
Tiež zabúdam zaočkovať svojich psov v presnom termíne, nepravidelne odčervujem :-)
Takže asi len toľko na dnes.....pekný deň priatelia....J.

----------------------------------------------------

Tri otázky pre Janu Morvayovú: Smrť je moja dobrá kamarátka

Výjazdová veterinárna lekárka

Ako často vyrážate  do domácnosti vykonať eutanáziu a ako vyzerá vaša klasická služba?

 Pomerne často. Dôležité je nerobiť unáhlené riešenia. Ak je zviera zdravé a majitelia sa ho chcú zbaviť z akéhokoľvek pre mňa nepochopiteľného dôvodu, majiteľov odradím inak presvedčím. Zvieratko si väčšinou ponechám a nájdem mu iný domov. Zdravé zvieratá, ak nie sú príliš agresívne nikdy neutrácam. Ak zviera trpí, je staré, či inak choré, snažím sa urobiť poslednú službu čo možno v najväčšej úcte a pokore k životu.“

Jana morvayova 1.jpg

Dokážete ešte pri eutanázii zvierat precítiť smútok majiteľa domáceho miláčika?

Ak je to môj stály klient, tak určite to prežívam. Poznám zvieratko, jeho majiteľov, celú (niekedy krížovú) cestu, ktorú so zvieratkom absolvovali. A keďže mám skutočne výnimočne dobrých klientov, mrzí ma, čím si musia prejsť, a že budú trpieť. U cudzích klientov nikdy neviem, ako budú reagovať. Tam sa zameriavam hlavne na to, aby celý proces odchodu na iný svet bol v maximálnej pohode, zrozumiteľne a aby som zanechala za sebou smútiacich, ale vyrovnaných ľudí. Smrť je moja dobrá kamarátka. Veľmi si ju vážim a som vďačná, že existuje vo veterinárnej praxi aj táto možnosť ukončiť  bolesť a trápenie.“
Jana morvayova 2 1.jpg
Keď vidíte to utrpenie zvierat a ako im dokážete pomôcť od bolesti, aký je váš názor na eutanáziu ľudí? 

Eutanázia ľudí?  Pred rokom u nás zarezonoval prípad,  kedy otec odpojil svojho 24ročného syna od prístrojov. Chlapec bol od narodenia ťažko postihnutý a nefungoval ani na úrovni najprimitívnejšieho hmyzu. Ak sa nájde niekto, kto je proti takémuto rozhodnutiu, má môj obrovský obdiv. Zároveň ale pochybujem, že vie, čím ten otec prešiel. Za seba hovorím, že chcem radšej dôstojne zomrieť doma v kruhu rodiny s mojimi blízkymi ako sama v nemocnici v kóme, bolestiach, alebo klinickej smrti. Tieto riadky píšem z bratislavských Kramárov, kde mi pred 10timi dňami zachránili 19mesačného synčeka.  Kto ma pozná, vie, že žijem mojimi deťmi a milujem ich najviac na svete. Po štyroch mučivých dňoch na ÁRE som sa prestala modliť za jeho záchranu, ale za to, nech moje dieťa netrpí. Nech si ho radšej “Boh?” povolá k sebe. Hlavne nech netrpí! Takže aj takto môže vyzerať láska….“

Lucia Tomečková

11. júna 2017

(Zdroj: https://damskajazda.webnoviny.sk/tri-otazky-janu-morvayovu-smrt-moja-dobra-kamaratka/)

------------------------------------------------------------------------------

Pred chvilou mi volal klient: "Mozete ,prosim, urgentne dobehnut? Moj pes ma asi otravu THC!!!"
THC, THC, THC???? Co to tak moze byt sakra...? Znelo mi to povedome, ale mozog nestihal rozlustit tuto chemicku skratku, fakt som netusila vo co go.....
Po troch trapnych sekundach ticha som to vsak vzdala a vykoktala: "Co to je THC a ako ste prisli k nazoru, ze sa jedna prave o takuto otravu?"
"No viete, ako by som to povedal...No skratka, pes nam zjedol kolacik urceny pre nas"....



No a uz som bola doma

Po zopar anamnestickych otazok a odpovedi som ich ukludnila, odporucila nech daju psikovi nieco zjest a skratia posobenie tejto latky....
No a hovor som ukoncila s tym, nech nabuduce povedia narovinu, ze pes zjedol marisku a ak nahodou pojdem v buducnosti k nim nech napecu zopar kolacikov aj mne " :-)

-------------------------------------------------------------------------------


Popíjam "rannú" kavičku po telefónnej konzultácií s mojou kamarátkou a zároveň psychiatričkou :-). Ani nemusím rozmýšlať o čom dnes napíšem.

„Haloooo???“, ozvalo sa z druhej strany telefónnej linky, „nutne, ale skutočne nutne vás potrebujem. Mám psa a vylietavajú z neho muchy, nepočká to už ani minútu“... Neochotne som vstala, obliekla sa a vyrazila na výjazd. Boli dve hodiny ráno a čakalo ma k majiteľovi 60km cesta. Narýchlo som napísala lístok mužovi a vyrazila. Pán ma už nedočkavo čakal na ceste. Milý zavalitý pán s maďarským akcentom. Dobehli sme k statnému vlčiakovi, ktorý pôsobil na prvý pohľad úplne zdravo. Vlčiakov milujem, avšak tento ku mne i k pánovi neprejavoval prílišné sympatie. V tú dobu som už zase bola v druhom stave a tak som neriskovala žiadne súboje a pohryzenie z jeho strany. Psa som chytila na odchytovú tyč, prispala ho a za 10minút už spokojne sedovaný oddychoval. Klinické vyšetrenie neukázalo žiadne poranenie, napadnutie larvami či iným hmyzom, žiadne nekrotické ložiská či inú patológiu a tak som pristúpila k rozšírenej anamnéze.

Pán popisoval,že predo mnou už boli uňho traja veterinári, ktorí avšak nič nenašli!!! On však jediný asi vidí neviditeľné muchy, podľa neho možno aj elektronické ploštice, ktorými ho sleduje tajná ruská služba. Ďalej mi ukázal rany na chrbte, ktoré skutočne vyzerali hrôzostrašne a vôbec som nemala tucha z čoho to môže byť. Odpoveď prišla rýchlo... Má to z mikrovlnného žiarenia a lieči si ich technickým benzínom...!!!!

BUM!!!! Stála som tam ako obarená a pozerala na pána a uspaného vlčiaka....Do prčíc, chudák chlap a chudák pes...No nič....Musela som mu dať za pravdu, že niečo tu skutočne nie je s kostolným poriadkom a najlepšie by bolo psa dať na sledovačku niekam inam.




O piatej ráno som sa vracala do Bratislavy...Ja a pes...Striedavo som sa smiala a plakala na celej situácií...Hystéria striedala strach čo so psom....

Psa so svojou „špeciálnou technikou“ som nakoniec umiestnila , stráži zberňu kovošrotu a ja sa teraz s odstupom času už len smejem na celej tejto ľudskej tragédií....

Mozog a čistý zdravý rozum môže kedykoľvek zlyhať každému z nás a preto musíme byť tolerantní.
Nemusíme, ale môžeme.....Ak to nie je na úkor nášho zdravia, usmievajme sa a buďme k sebe navzájom milí...Prosím....

PS: a dajte si pozor na ploštice....
-------------------------------------------------------------------------------

Dnes mám mizernú náladu. Mám ju od včera. Veterina je naozaj asi pre mužov, ktorí sú emočne odolnejší ako my ženy.. Prácu je treba robiť racionálne a profesionálne, bez toho, aby človek ťahal zlú náladu, zatrpknutosť a frustrácie domov.

Moja nálada sa týka množiteľov a superbiznisu so šteniatkami a dospelými zneužitými psami, ktorých sa množitelia zbavujú.

Cítim v sebe extrémny hnev a bezmocnosť, chce sa mi kričať, niekoho zbiť, či rovno zabiť.

Kde sú tie časy, keď sa rodina vyobliekala ako do kostola a vyrazili si pre šteniatko? Šteniatko vyvoňané žihlavovým šampónom , rodičia šteniatka tiež, chovatelia čakali s kávou a nejakou klasickou komunistickou bonbonierou???
Takto vznikali priam rodinné väzby.

Dnes si priveziete psíka od množitela. Viete len telefónne číslo na danú osobu, meno si nezapametáte, ostane vám len zlý prvý dojem. Zanechajme počet genetických vád a ako to zviera vyzerá. Odmyslime si bolesť kĺbov, nefungujúce orgány, parazity, zdevastovanú pohlavnú sústavu.

Pozrime sa na dušu zvieratka. TO ZVIERA MÁ TOTIŽ AJ DUŠU.....
Je zmrzačená. Áno..Je doživotne poznačená, plná jaziev a chaosu.





Nerozumie a nechápe prečo mu človek ubližuje a myslí si,že asi je zlé , asi niečo zle robí, keď sa pán k nemu tak chová. A preto sa ten psík snaží chovať lepšie a lepšie a lepšie. Pojedá výkaly pod sebou , aby nežilo v chlieve, oblizuje ruku človeku a sľubuje, že sa bude chovať lepšie....
Vzniká štokholmský syndróm, zvieratko krúti chvostíkom a teší sa keď zbadá tyrana.

Tyran buď predá, vypustí, alebo zabije. Peňáze sú peňáze. Najlepšie ak vyvezie do cudziny, vtedy má veľa lóve a kľud.

Neznášam maďarský akcent, neznášam portál Bazoš, neznášam samu seba za to,že sa neviem odosobniť a hodiť to za hlavu.....

Tento môj príspevok, tak ako veľa predošlých je úplne, ale úplne, že úplne zbytočný. Nič nevyrieši, nikoho neodradím od kúpy zvieratka bez PP....nič sa nezmení...

Psy štekajú a karavána ide ďalej.......

 

----------------------------------------------------------------------------------------------------

 Niečo málo o mojej práci v útulku...:-)

Celý pracovný kolektív čo sme sa stretli v jed(i)nom bratislavskom útulku bol úžasný a za minimálny plat, ktorí sme tam všetci dostávali sme boli považovaní za úplnych bláznov čo pracujú s agresívnymi, týranými a nevyspytateľnými psami z ulice a ešte sme pritom aj štastní. Kolegovia nechápali ako som mohla odísť po niekoľkých rokov z v tej dobe najvybavenejšej a najznámejšej kliniky a ísť sa plahočiť do špiny a smradu. Niekedy som aj zatúžila po "serióznej" práci v naškrobenom bielom plášti a najmodernejších prístrojoch a dnes mi opäť nostalgicky chýba liesť po kanáloch a zachranovať zvieratá v núdzi a zažívať pravú Herriotovskú prax .:-)

Tu je jedna spomienka na psíka s pracovým menom Gan (po angl. zbraň). Postrelený nemecký ovčiak bol od začiatku skvelý, rozumeli sme si neskôr až tak, že ku mne nepustil cudziu osobu, chránil ma a bol zlý na každého okrem mňa a skvelého ošetrovateľa Ruda. Doteraz si pamätám ako sme našli tohoto postreleného psa nevládne ležať, na môj milý pozdrav čo mu to chudáčikovi urobili zamával chvostom a tak som od prvej chvíle vedela, že mozog funguje a že tohoto psa musíme zachrániť. Skončil u mňa v ošetrovni na infúziach s mrazeným hráškom na hlave, kedže dýchal cez priestrely na hlave a najbližšia klinika ho odmietla prijať. Dnes sa má Rex (jeho pravé meno) k svetu, podstúpil operáciu očí aby neoslepol a robí osobného strážcu svojej paničke, ktorá ho nadovšetko miluje.

Po troch rokoch keď som išla okolo, zastavila som auto pri jeho dome, pískla naňho, dobehol a bolo vidieť, že ma spoznal....Dupla som na plyn a sľúbila som si, že už takúto hlúposť nikdy neurobím....Cez slzy dojatia sa veľmi ťažko šoférovalo......

 

Vlčiak bránil muža: Tento psík je hrdina, prežil dve rany do hlavy!

12. 09. 2011  10:21 - Je to neuveriteľné! Strely, ktoré v sobotu usmrtili muža v dome v bratislavskej Vrakuni, psík z dvora prežil. Dostal pritom dve rany priamo do hlavy.

Vlčiak bránil muža: Tento psík je hrdina, prežil dve rany do hlavy!

V Slobode zvierat sa o psíka dobre starajú.
Autor: Tibor Vecan, vv, Nový Čas

 

 

 

 

 

 

        Bez známok života psa našla polícia ležať v kaluži krvi. Akoby zázrakom nebezpečnú streľbu na Kosodrevinovej ulici prežil. Doráňaný teraz bojuje o život v útulku. Polícia pátra po totožnosti mŕtveho muža aj páchateľa. „V sobotu popoludní volali do útulku z polície, že došlo k streľbe, pri ktorej zomrel človek, a vraj tam leží aj pes postrelený do hlavy,“ hovorí veterinárna lekárka Jana Morvayová. Zranenia psíka sú podľa nej veľmi vážne, usilovali sa ho najmä stabilizovať. „Ide o krásneho vlčiaka. Niekto ho minimálne dvakrát zblízka postrelil do hlavy, vyzerá to tak, že sa snažil niekoho brániť. Rany má na temene a na spodnej sánke. Psíka tiež niekto poriadne zbil po hlave. Je napojený na infúzie,“ dodáva veterinárka.

        Krásny vlčiak je veľmi životaschopný. Pes bol počas streľby na dvore, podľa susedov bolo medzi výstrelmi počuť aj jeho hlasné štekanie. Teraz je vlčiak v Slobode zvierat, kde sa ho usilujú zachrániť. „Dobré je, že sa už sám postavil, chodí a pije. Je neskutočné, koľko sily má deň po streľbe. Je to zázrak! Veríme, že bude v poriadku. Zatiaľ sa však o neho nikto neprihlásil,“ hovorí lekárka. Zranený psík dnes podstúpi vyšetrenia, aby sa zistilo, či mu v tele guľky po streľbe zostali.

Krásny vlčiak je veľmi životaschopný.

      Tragédia sa stala v sobotu pred 12.30 hod., polícia prijala oznámenie, že vo Vrakuni sa strieľalo. „Policajti vyšetrujú okolnosti smrti zatiaľ neznámeho muža nezisteného veku. Muž utrpel niekoľko strelných poranení, ktoré mu spôsobil neznámy páchateľ. Po identite mŕtveho muža, ako aj po páchateľovi polícia pátra,“ povedala bratislavská policajná hovorkyňa Petra Hrášková. Susedia hovoria o siedmich výstreloch, ktoré sa ozvali z dvora. Podľa neoficiálnych informácií strelec, ktorý ušiel, muža zasiahol do tela, hlavy a chrbta.

 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Niekedy bolo aj dusno pri výkone môjho povolania, najmä pri kastračných programoch v rómskych osadách, či pri odchyte premnožených, túlavých zvierat :-) Otvorene ale musím povedať,že zrovna na Hranovnicu v milom spomínam, miestni rómski osadníci boli najpriatelskejší a sami nám psov aj  pomáhali odchytávať a bez problémov sa ich vzdali (kedže ich psy napádali a oni sa ich báli). Takto sme prišli aj k veľmi peknému a milému ovčiakovi Hasanovi, ktorý bol zrejme odcudzený a cvičený proti rómskej menšine, kedže na nich bol nebojázne agresívny a veľmi sa potešil keď sme ho odvezovali z metrovej reťaze. Našiel si perfektnú rodinu, pán - vysoký nadšený kynológ ešte niekoľkokrát ďakoval a posielal fotky Hasana z nového prostredia :)

https://krimi.noviny.sk/krimi-clanky/17-10-2011/zaznam-romom-v-hranovnici-brali-psy-bolo-dusno.html


 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Spolupráca s organizáciou Vier Pfoten (4 tlapky) : (zdroj: web Slobody zvierat)

 

TÍM VIER PFOTEN NA SLOVENSKU

Tím Vier Pfoten v priebehu jedného týždňa vycestoval na Slovensko s cieľom kastrácie a očkovania premnožených zvierat. Výprava tohto medzinárodného tímu bola súčasťou renomovaného projektu Stray Animal Care (SAC). Okrem Slovenska tento tím pôsobil aj v Litve, Indii, Afrike. Za asistencie Slobody zvierat sa tímu podarilo na Slovensku vykastrovať viac ako 200 zvierat.

 
 

Prvé dni tím pôsobil v rómskej osade v Plaveckom Štvrtku. Táto osada už roky zápasí s problémom premnožených psov, ktoré často trpia v zlých podmienkach. Ich existencia je ponechaná na náhodu. Aj napriek tomu, že obyvatelia rómskej osady boli spočiatku nedôverčiví a skeptickí podarilo sa ďakujúc trpezlivosti a vysvetľovaniu bariéru prekonať a napokon nám boli nápomocnými.

 
 

Takmer všetky túlavé psy boli v priebehu piatich dní v osade vykastrované. Práca medzinárodného tímu bola na vysokej profesionálnej úrovni vrátané akceptovania dôstojného prístupu k samotným zvieratkám. Týchto päť dní bolo reálnym príkladom toho, ako je možné efektívne a zároveň humánne riešiť problémy tohto typu. Sloboda zvierat opakovane dokázala, že je bez veľkých slov a premrštených kampaní vecne pripravená na zmysluplnú spoluprácu nielen s medzinárodnými tímami, ale aj so slovenskými mimovládnymi organizáciami vrátane profesionálnej organizácie slovenských veterinárov. Sloboda zvierat tiež očakáva, že mestá a obce výraznejšie podporia aktivity tohto druhu a to nie len morálne, ale aj finančne. Sloboda zvierat do  projektu investovala 2 000 €.

 
 

Okrem štandardného ošetrenia zvierat (očkovanie proti besnote, odčervenie, kastrácia) niektorým zvieratám bolo potrebné poskytnúť aj rozsiahlejšiu liečbu. Veterinári z tímu Vier Pfoten vykonali ďalšie operácie ako napríklad operáciu nádorového ochorenia u jednej zo sučiek, trieslového pruhu a amputáciu poškodeného chvostíka u jedného zo psíkov. Ďalších 60 psov bolo ošetrených priamo v priestoroch nášho útulku na Poliankach, navyše 2 mačiatka z útulku Slobody zvierat boli adoptované organizáciou Vier Pfoten.

 
 

Pre Slobodu zvierat bola činnosť tímu Vier Pfoten obohacujúcou skúsenosťou. Tím Vier Pfoten spolu so Slobodou zvierat tak opäť prispeli malým, ale za to významným činom k vytvoreniu lepšej - humánnej európskej politiky v problematike starostlivosti o túlavé a bezbranné zvieratá.

 
 

Sloboda zvierat chce touto cestou poďakovať všetkým dobrovoľníkom za ich nezištnú a úprimnú pomoc